Maskovacie siete pre ukrajinských vojakov – prispejme dobrovoľníkom na materiál

Irine a jej priateľom sme pomohli aj vďaka úspešnej výzve na Donio: videopoďakovanie | Maskovacie siete pre vojakov v okolí Kramatorsku | Irinine maskovacie siete „v teréne“

Drží sa, hoci kvôli životu, aký tu teraz má, a hlavne kvôli situácii v jej krajine jej občas vyhŕknu z očí slzy. No rýchlo ich zaženie svojím neporaziteľným optimizmom. Veď má prácu, ktorú treba urobiť. Pre vojakov, brániacich Ukrajinu.

…

Irinu som stretla v Kramatorsku pred siedmimi rokmi. Energická žena tam organizovala skupinu dobrovoľníkov, ktorí sa nazývali Včielky, a vyrábali maskovacie siete pre vojakov na Donbase. Vojnu mali celú dobu rovno za rohom – a Irina si to veľmi dobre uvedomovala.

Silou mocou sa vtedy okrem pomoci chlapcom na fronte snažila zvrátiť názor svojich spoluobčanov zo západu krajiny, že všetci na východe si želajú Rusko. Neváhala celú noc cestovať autobusom do Kyjeva aj s ukrajinskými zástavami a prázdnymi nábojnicami, pozbieranými na bojiskách východnej Ukrajiny, na ktoré Kramatorské Včielky maľovali kvety a žltomodré pruhy a predávali ich ako suveníry, aby utŕžené peniaze poslali vojakom. Považovala za svoju povinnosť povedať obyvateľom hlavného mesta, že oni v Kramatorsku sú Ukrajina a že robia všetko, čo je v ich silách, aby to tak zostalo.

Dnes je situácia iná. „Na začiatku som sa držala lepšie. O vojne som už za tých osem rokov ruskej agresie na východe Ukrajiny vedela svoje. No postupne vychádzali najavo hrozné veci, ktoré ruskí vojaci robili Ukrajincom na okupovaných územiach. Surový ruský útok na kramatorskú železničnú stanicu bol obrovskou tragédiou. Dostávam stále viac správ o tom, že niekto z mojich príbuzných, priateľov a známych zahynul. Na fronte zomierajú deti a vnuci mojich kamarátov,“ hovorí Irina so slzami v očiach. Ruštinu už nepoužíva. Chce rozprávať len ukrajinsky. Nie jazykom agresora a vraha.

…

Po tom, ako Rusko vlani vo februári napadlo Ukrajinu a hlavne na východe sa rozbehli intenzívne boje, chcela Irina aj s celou rodinou vydržať v Kramatorsku a pomáhať. Naďalej organizovala dobrovoľníkov a neúnavne vyrábala maskovacie siete. No boje sa koncom marca 2022 priblížili príliš. „Uvedomila som si, že falošné hrdinstvo už nemá žiadny význam a lepšie bude odísť. Ak by sme zostali a niečo sa nám stalo, aj tak by sme nikomu nepomohli.“ Preto zbalili to najnutnejšie – v prvom rade, samozrejme, materiál na maskovacie siete – a napchali sa do auta. Vnučka Darina mala čerstvo vodičák. Dovtedy šoférovala len raz, do Bachmutu a naspäť. No pripadla jej úloha vyviezť celú rodinu z Kramatorska do bezpečia. Boli to tri dni na ceste. A dva dni po ich odchode dopadli bomby na železničnú stanicu, kde práve matky s deťmi čakali na evakuačný vlak.

„Išli sme a nevedeli sme, kam,“ pokračuje Irina. „V mestách a dedinách ponúkali odídencom nocľah a jedlo. Neviem, ako sme dorazili sem, do Kutsivky. Je to malá dedina. Do školy chodí len pár detí a nepotrebujú celú veľkú budovu, preto ju starosta premenil na ubytovanie pre odídencov. Zostali sme na noc a už sme neodišli.“

Rodina najprv bývala v škole. Keď sa Irina po prvej noci zobudila, prvé, čo urobila, bolo, že zašla za riaditeľom a poprosila ho o priestor na výrobu maskovacích sietí. Dal jej k dispozícii nepoužívanú triedu. Okamžite tam natiahla svoje rámy a povrázky. Cez Facebook zháňala od známych vhodný materiál. S manželom Vladimírom prácu neprerušili ani na deň. Hotové sieťky posielajú vojakom väčšinou poštou – aj keď to znamená cestovať tridsať kilometrov autobusom na najbližšiu poštu.

V lete si Sidorenkovci prenajali v Kutsivke domček. Tradičný ukrajinský vidiecky dom, vybielený vápnom, s okennými rámami natretými namodro. Jeho staručká majiteľka zomrela pred tromi rokmi a odvtedy bol neobývaný. Nie je tu vodovod a má len latrínu na dvore. Irina ukazuje plastovú nádrž s kohútikmi, ktorú si namontovali do kuchyne na umývanie rúk. Umývanie tela je komplikovanejšie – Irina spomína na leto, keď sa nasťahovali a Vladimir jej na záhrade vyrobil solárnu sprchu. Po týždňoch provizória v škole sa vtedy prvýkrát normálne osprchovala.

Hoci je domček malý, na bývanie si Sidorenkovci vyčlenili iba jednu z dvoch izieb. V tej druhej uskladňujú materiál a vyrábajú sieťky. Nezastavia ich ani výpadky elektriny, vtedy pracujú s čelovkami. Irinine siete sú medzi vojakmi žiadané. Posielajú jej fotografie na tému: nájdi svoju maskovaciu sieť. „Niekedy mám naozaj problém ju v odfotenom teréne rozoznať,“ smeje sa Irina.

100% vášho daru TU cez Donio pomôže s výrobou maskovacích sietí!

Irina práve rozbieha pletenie sietí s novou skupinou dobrovoľníkov. Snažia sa tiež získavať darom materiál, napr. staré plachty. Za mesiac upletú rôzne siete s celkovou plochou  približne 600 m². Pomôžme im spoločne s nákupom potrebného materiálu a dopravou, vďaka dobrovoľníckej práci sú náklady na úrovni 40 hrivien = 1 €/m2.

Autorkou textu a fotiek je novinárka Jana Čavojská, ktorá navštívila pani Irinu v Ukrajine. Celý článok vyšiel v júnovom NotaBene.

Ponuka bižutérie od vnučky Dary TU na Facebooku. Vyberiete si?